Emil Macho, predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinovej komory: „Dobrý večer, ďakujem za pozvanie.“

Hana Džurná: „Ďakujeme za prijatie. A Pavlom Konštiakom, viceprezidentom Zväzu obchodu. Dobrý večer.“

Hana Džurná: „Páni, tak potravinári aj poľnohospodári sú znepokojení tým, ako sa vyvíja zahraničný obchod s potravinami. Kým ešte v roku 2018 k nám potraviny vozilo sedemsto kamiónov denne, v súčasnosti je to už osemstodvadsaťtri kamiónov. A my si to môžeme aj pozrieť na grafe, aby sme hovorili o úplne konkrétnych číslach, uvidíme tam vývoj od roku 2011. Konkrétne v roku 2011 sme doviezli potraviny v hodnote tri milióny sedemstotisíc eur, ten vývoz bol v hodnote dvoch miliónov deväťstotisíc eur, vlani dovoz tvoril až štyri milióny sedemstotisíc eur, vývoz bol rovnaký ako v roku 2011, čiže tam je to bez zmeny, a ten dovoz sa zvýšil o milión eur, saldo tak kleslo o jeden milión eur. vidíme, že to nie je nejaký problém, ktorý by bol teraz aktuálny, že z roka na rok sa to proste zvyšuje, viac dovážame potravín zo zahraničia. Čo je príčinou, pán Macho?“

Emil Macho: „Ja možno na začiatok skúsim použiť takú, takú anekdotu, že potravinová sebestačnosť v slovenských podmienkach je ako Colombova žena, pätnásť rokov od vstupu do európskej únie všetci o nej tu rozprávame a nikto ju ešte tuná nevidel. Najväčším problémom je práve toto saldo zahraničného obchodu, kedy sme si mysleli a hovorili sme koncom minulého roka, respektíve začiatkom tohto, že to už je dno, ktoré jednoducho sa nedokáže preraziť. Uvidíme, vidíme prvý kvartál tohto roku, že opak je pravdou. Tak, ako sme opísali to, aby si bežní ľudia vedeli predstaviť, čo to znamená, to saldo zahraničného obchodu, tak sme začali používať ten výraz cez tie kamióny. To znamená, v roku 2019 tu na Slovensko prúdilo sedemsto kamiónov cez pracovný deň každý deň, tento rok za prvý kvartál už atakujeme hranicu cez osemsto kamiónov každý deň a to saldo zahraničného obchodu, negatívne, môže koncom roka atakovať hranicu až dve miliardy eur. A to už je stav taký, ktorý už nemôže žiadneho poľnohospodára, potravinára nechať chladným a musíme urobiť maximum preto, aby sme presvedčili novú vládu o tom, že je to téma aj s ohľadom na vývoj slovenskej ekonomiky, ktorej sa treba venovať, že to má aj značné ekonomické dopady a že jednoducho pokiaľ by len tá miliarda vo výrobe ostala na Slovensku, vo výrobe s pridanou hodnotou, tak jednoducho má to veľmi pozitívny dopad na zamestnanosť, na rozvoj vidieka, na všetky veci s tým súvisiace.“

Hana Džurná: „A pán Konštiak, aby ste to mohli aj okomentovať, pozrime sa, ktoré konkrétne potraviny vlastne dovážame zo zahraničia, na tých ďalších grafoch, vlastne všetko sú to údaje zo Štatistického úradu. Čo sa týka živočíšnych výrobkov, tak vlani sme na Slovensko doviezli bravčové mäso v hodnote vyše tristo miliónov eur, syry a tvaroh v hodnote vyše stoosemdesiat miliónov eur, ďalej to bolo maslo a tuky alebo oleje za päťdesiatsedem miliónov eur. Teraz si pozrime ďalší graf, kde vidíme, uvidíme rastlinnú výrobu. Tam uvidíme zemiaky za tridsaťpäť miliónov eur, ďalej je tam mrkva, cvikla a iné korenie za dvadsaťdeväť miliónov eur, jačmeň dvadsaťpäť miliónov eur a takto by sme mohli pokračovať ďalej. Problémom asi nie je to, že by to bol nedostatkový tovar, ale stále bojujeme s tým, že v zahraničí tieto produkty vedia dostať za nižšiu cenu, pán Konštiak?“

Hana Džurná: „Dobre, ale problém je, pre vás je výhodnejšie, samozrejme, odoberať za nižšie ceny, čiže je problém najmä v tej cene?“

Hana Džurná: „Pán Macho, je problém teda tá cena, pretože vieme, že tie slovenské výrobky sú možno kvalitnejšie, ale sú stále relatívne drahé.“

Emil Macho: „Jednoznačne je cena veľkým problémom. A toto, čo sa deje u zemiakov, a vo všeobecnosti to, to, až by som povedal, také, že, že bežný občan si to ani nevie predstaviť, že zo Slovenska, z Holandska vozíme zemiaky alebo z Belgicka, najväčší problém je cena. My uvádzame jeden taký obyčajný príklad komodity, ktorú dennodenne spotrebovávame tuná na Slovensku, a je to najpoužívanejšie mäso pomaly na Slovensku, a to sú kuracie prsia alebo kura ako také. Slovenský výrobca, to znamená poľnohospodár, potravinár, to, tie kuracie prsia vyrobí v nákladovej cene tri štyridsať, tri päťdesiat. Keby bol aj trošku efektívnejší, že teda môžeme to rýchlejšie robiť, alebo v niečom by sme teoreticky zaostávali za zahraničím, tak by sme to vyrobili za tri tridsať. V súčasnosti tu vie poľský, český, maďarský, ukrajinský poľnohospodár, farmár, firma doviezť tie kuracie prsia za dve osemdesiat. Jednoducho ten cenový rozdiel je tak veľký, a musíme pochopiť aj tých obchodníkov v určitom slova zmysle, že jednoducho aj napriek zdravotným rizikám, ktoré sú tam, pri, pri napríklad hydinovom mäse, pri dovoze či už z Ukrajiny alebo z okolitých krajín, tak jednoducho ten zákazník siahne po tom lacnejšom. Hovoríme jednu vec, že treba raz a navždy pochopiť, že pokiaľ ten rozdiel nebude vedieť Slovenská republika v národných politikách, v tých základných komoditách nejakým spôsobom doplniť po vzore, tak, ako to robia ostatné členské krajiny, tak tu aj o desať rokov sa takto s pánom Konštiakom stretneme a stále budeme riešiť, prečo tomu je tak. Existujú dve alternatívy, iba dve možnosti v otvorenom európskom trhu, a to znamená buď dotlačíme Európsku úniu a našich európskych partnerov do toho, že zrušme dotácie en bloc v celej Európskej únii, ale potom mlieko nebude stáť na pulte päťdesiat centov, ale euro, to znamená, Európska únia si to určite nedovolí, alebo druhá alternatíva je, že sa prispôsobíme podmienkam našich európskych kolegov, iná cesta neexistuje. My si chceme jasne zadefinovať tie základné komodity, lebo tá šírka sortimentu tu musí byť, slovenský spotrebiteľ stále bude chcieť taliansku mozzarellu, talianske prosecco, možno, možno nejaké talianske prosciutto, ale aby sme v roku 2020 na Slovensku hovorili o tom, že v základných komoditách, ako sú zemiaky, hydinové mäso, bravčové, mlieko, mliečne výrobky a ostatné veci, nedokázali byť sebestační, tak to už je skutočne na zamyslenie a je najvyšší čas s týmto niečo urobiť. Nehovoriac o tom, aký to má dopad na klimatické zmeny, aký to má dopad na životné prostredie, lebo tie tovary sú tu častokrát ťahané tisícky kilometrov.“

Hana Džurná: „Predtým, ako si zadefinujeme, v čom by sme mali byť sebestační, ktoré komodity by mali byť tie základné, ešte si pozrime posledný graf, kde vlastne my dovážame dokonca aj chlieb, koláče alebo minerálky, čo je dosť smutné vzhľadom na to, že Slovensko je veľmi bohaté na minerálne vody. A ak porovnávame množstvo dovezených potravín, tak medzi našich najhlavnejších importérov patria naši susedia. Za prvé štyri mesiace tohto roka nás najviac zásobili Česi a doviezli k nám viac ako tristopäťdesiattritisíc ton potravín v hodnote takmer štyristotridsať miliónov eur. To je už obdobie, keď sme tu už mali koronakrízu. A teraz otázka znie, či to nemalo byť práve naopak, keď sme zatvárali hranice, či sa ten zahraničný dovoz nemal naopak znížiť?“

Emil Macho: „Tu treba podotknúť, že stále existovali tie green lajny a skutočne pokiaľ by sa zastavili hranice aj pre kamiónovú dopravu v rámci Európskej únie, tak jednoducho slovenské obchody by mohli skolabovať behom jedného, dvoch, troch týždňov, lebo jednoducho mohli by len ponúknuť to, čo na Slovensku dorobíme. Čiže tá koronakríza priniesla pravý opak. Obchodom sa zdvihli tržby úplne prirodzene, lebo dva týždne sa ľudia zásobovali a jednoducho museli ešte viacej toho tovaru, ktorý tu častokrát a vo väčšej časti vozíme zo zahraničia, tak jednoducho tí zahraniční partneri jednak, že vedeli ponúknuť lepšiu cenu a jednoducho možno boli flexibilnejší aj v nejakých komoditách. Ale pri tej koronakríze samozrejme, že treba oceniť aj prácu slovenských potravinárov. Keď ste podotkli tie pekárenské výrobky, tak už v roku 2020 pomaly štyridsať percent všetkých pekárenských výrobkov dopekáme v tých jednotlivých predajniach. A z väčšej časti sa vozí všetko z Európy. To znamená neprichádza k nám čerstvé pečivo. Ale v tej mrazenej forme, ktoré sa potom na tých pultoch dopeká.“

Hana Džurná: „Pán Konštiak, naozaj to bolo tak, že ľudia v panike hromadne vykupovali. Boli aj niektoré potraviny, ktoré ste vôbec nemali na pultoch?“

Hana Džurná: „A ďalším problémom bolo, že hotely boli zatvorené, reštaurácie a tak ďalej. To znamená, že naraz zostalo vo vákuu vlastne visieť obrovské množstvo potravín. Takže preto sa to možno aj dovážalo?“

Hana Džurná: „Ale že to možno viac smerovalo do obchodných reťazcov, keďže to neodoberali reštaurácie a hotely?“

Hana Džurná: „Tak si pozrime, čo si o tejto téme myslí samotný minister pôdohospodárstva Ján Mičovský.“

Ján Mičovský, minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka (OĽaNO): „Presný nápočet tých kamiónov nepoznám. Ale nesporím sa s takouto štatistikou. Je to dané jednoznačne tým, že po krízovom období sme ešte nenašli dostatok možno finančných zdrojov na to, aby sme výrazne mohli v krátkom čase tento nepomer zmeniť. Lebo keby sme mali možno aj vysoké množstvo týchto prostriedkov, stále je tu otázka aj istého časového rámca, v ktorom ich môžeme využiť. Takže dovolím si povedať, že očakávania, že sa to zmení veľmi rýchlo už tak krátko po kríze, sú neprimerané. Ale rozhodne sa na to spýtajte na budúci rok. Bol by som veľmi rád, keby som odpoveď na takúto otázku mal danú tým, že počet tých kamiónov síce neklesol na nulu, ale že sa výrazne zmenšuje. Myslím si, že taká úplne základná komodita teda potravina sú zemiaky. Zdá sa mi, že sme ušli niekde úplne inde, lebo to je tak klasický produkt našich polí, že mať dnes necelých percent pokrytou sebestačnosťou teda z vlastnej produkcie je naozaj nedôstojne málo. Ale bavme sa aj o tom klasickom cesnaku, o paprikách, o ovocí. To sú veci, ktoré by sme mali si jasne povedať, že ak máme šesť a pol tisíc sadov evidovaných a z toho len tritisíc hektárov, tak šesť a pol tisíc hektárov evidovaných a z toho len tritisíc hektárov funkčných, tak my naozaj musíme tie jablká dovážať? My si nemôžeme pozrieť na vlastnú produkciu tak, že by sme podporili tých našich ľudí? A oni sú, oni sa uchádzajú o tú pomoc, len sa im akosi nedostávala. Takže som presvedčený, už vám v tejto chvíli nebudem hovoriť o tom konkrétne, lebo by to nebolo celkom preukazné, ale už mám v tejto chvíli pred očami ľudí, ktorí vedia, len voľajako boli na okraji nášho záujmu. Sebestačnosť nie je prázdny pojem, ktorý sa dosť často pretraktoval, ale je to kľúčové slovo nášho rezortu a myslím si aj celej krajiny. Chceme si to odslúžiť úplne poctivo a využiť všetky možnosti na to, aby sme dokázali ponuku jednak európskych fondov, ale aj vlastnej štátnej spoluúčasti použiť na to, aby sme možno, nehovorme o percentách, kde sa až dostaneme, ale aby sme sa z toho nedôstojne nízkeho percenta výrazne posunuli za tie najbližšie tri – štyri roky na priečky, ktoré budú bližšie k stovke ako k tej tridsiatke. Je to možné. Myslím, že doterajšia schéma nebola až taká zlá na využívanie pre tento cieľ. Ale čo bol problém, že sa teda využívala netransparentne. A preto možno sme sa dostali k tomu, že peniaze, ktoré mohli poslúžiť sebestačnosti, sa použili pre ciele, ktoré síce neboli v rozpore s pravidlami Európskej únie ani zákonmi nášho štátu, ale rozhodne boli v nesúlade so sebestačnosťou. Naznačujem proste, že tie prostriedky išli tou ľahšou cestou alebo cestou, kde teda boli prijímatelia šikovnejší, tak to poviem.“

Hana Džurná: „Tak minister tvrdí, že problémom je najmä to netransparentné prideľovanie peňazí. Súhlasíte s ním, že to je ten hlavný problém?“

Emil Macho: „Ja ak dovolíte ešte zareagujem na pána kolegu. Lebo tie také by som povedal, prepáčte za výraz a prepáč aj za výraz ty, pán kolega, také tie lacné frázy, že teda ľahšie je kúpiť kombajn a kosiť pšenicu a pestovať repku, tak to je presne takisto, jak ja by som povedal kúp niečo za dve a predávaj za tri. Treba si uvedomiť a skutočne treba pomenovať veci pravým menom. Európska únia nikdy nebude dávať peniaze, alebo dáva v úplne minimálnom množstve peniaze časť, percento z tých fondov, ktoré čerpáme, na produkciu. To znamená teraz máme na produkciu z dve a pol miliardy iba pätnásť percent môžeme viazať na to, aby sme boli motivovaní vyrábať. V budúcom programovom období sa hovorí ešte o menej peniazoch, čiže treba to hodnotiť v takých reáliách, aj v takých reáliách, že keby sme boli aj sebestační, tak stále tu tá pšenica, repka a všetko jednoducho bude musieť byť. Lebo máme toľko hektárov v rámci Slovenskej republiky, keby ideme naplno so zemiakmi a so všetkými týmito vecami, tak uživíme možno dve, tri krajiny Slovenska. Čo sa týka vyjadrenia pána ministra, tak áno, my to dlhodobo hovoríme, že na Slovensku nie je problém ani čo sa týka európskych zdrojov, aký je ich počet, ale spôsob, ako ich čerpáme. Čiže na Slovensku v podstate keby sme išli tak, ako sme išli posledných štrnásť rokov, či budeme mať päť miliárd alebo šesť miliárd, tak jednoducho nič zásadné nezmeníme. Musí sa niečo zmeniť. V tomto stopercentne s ministerstvom súhlasíme. Ale na druhú stranu musíme konštatovať aj jednu vec tak, ako som uviedol ten príklad s tou Colombovou ženou. My už jednoducho nechceme aj potom, že stávame sa atakom verejného záujmu vo vzťahu k tomu, že pestujete iba to, iba to. Nemôžeme sa pozerať iba tak na to, že zase budeme hovoriť kvetnato, krásne, že všetci chceme sebestačnosť. Chceme si jasne pomenovať komodity, v ktorých chceme byť. Jasne si povedať, čo za to, čo za to dostaneme, aby jednoducho sme to vyrábali aspoň s ako-takým ziskom.“

Hana Džurná: „Tak si povedzme ten zoznam potravín, v ktorých by sme mali byť, v ktorých by sme mali byť sebestační.“

Emil Macho: „Bavíme sa o základných komoditách. To znamená, keď ich takto z hlavy vymenujem, tak sú to mlieko a mliečne výrobky, bravčové mäso a bravčové výrobky, hovädzie mäso, pekárenské výrobky, samozrejme ovocie, zelenina, zemiaky, cukor. A myslím, že vo všeobecnosti som vymenoval všetko. Samozrejme, slovenský med a všetky tieto náležitosti okolo toho, tak to sú veci, v ktorých vieme byť sebestační. A tú sebestačnosť nejakým spôsobom tak racionálne hodnotiť. To znamená, aby v tých komoditách, v ktorých vieme v tých základných, ktoré vieme si tu absolútne bez problémov na Slovensku dorobiť, aby sme si vymenovali. Aby sme si povedali, koľko hektárov, koľko kusov dobytka, koľko kusov ošípaných, koľko hektárov zeleniny, zemiakov na to potrebujeme. Aké bude zdrojové krytie, aké bude legislatívne krytie. Nastavme si tú stratégiu na desať rokov. Nastavme si tú koncepciu slovenského poľnohospodárstva, kde čo a akým spôsobom sa bude vyrábať. Akú úlohu v tom budú zohrávať aj malí, mladí a rodinní poľnohospodári, lebo je to kľúčová vec. A akým spôsobom budeme vedieť konkurovať našim zahraničným kolegom. A to si myslím, že je korektná cesta. A potom toto nejakým spôsobom, nejakým spôsobom dodržiavať. Lebo rozprávať v Európskej únii v roku 2020, že tu budeme mať iba slovenské výrobky, je čistá utópia.“

Hana Džurná: „Samozrejme, máme otvorený trh, musia to byť len určité komodity.“

Emil Macho: „A ešte poslednú vec na záver, ak dovolíte pani redaktorka. Nemôžeme sa baviť, že tu budeme mať za desať rokov osemdesiat – deväťdesiat percent podielu výrobkov na pultoch obchodných reťazcov. Skutočne poľnohospodári, potravinári sú pragmatici, realisti a hovoria my chceme sa baviť o mlieku, o masle, o tých základných veciach.“

Hana Džurná: „Čo to znamená ale pre zákazníkov, ak budeme sebestační v týchto potravinách, ktoré ste teraz vymenovali? Aká je záruka, že sa potom aj objavia na tých pultoch, že naozaj nebudú obchodníci uprednostňovať tie zahraničné výrobky, ktoré stále môžu byť možno lacnejšie?“

Hana Džurná: „Áno, ale kým sa to aj v praxi takto zmení, že všetko so všetkým súvisí, ľudia budú musieť nakupovať drahšie. Nemajú možno na to peniaze. Tiež tá mediálna kampaň je veľmi veľká, že slovenské potraviny sú kvalitnejšie, aby ich ľudia kupovali. Dokonca aj v tých letákoch musíte tam mať určité percento iba slovenských výrobkov. Vláda by to teraz chcela zrušiť túto povinnosť. Čiže opäť sa dostaneme do situácie, že obchodníci si do tých letákov budú môcť dávať aj zahraničné výrobky. Čiže asi to nie je len o tom povedomí, ale hlavne o tej finančnej situácii tých ľudí. A s tým, to teraz my nevyriešime.“

Emil Macho: „Ku každej modernej krajine patrí aj to, že v modernej krajine a ľuďom a tým, ktorí vedú našu krajinu, musí predsa záležať na tom, aby vidiek žil. Aby tá štruktúra výroby sa zmenila, aby ľudia boli zdraví z dlhodobého hľadiska a aby to percento toho agropotravinárskeho sektora s ohľadom na HDP jednoducho rástlo. Ja chcem o desať rokov počúvať tlačové besedy ministra financií, ktorý po nejakej kríze sa bude tešiť, že výborne na tom bol agropotravinársky sektor. Nie to, ako sme dnes počúvali, že jediný sektor, ktorý fungoval, to znamená, že tržby sa zvýšili obchodníkom. Ale jednoducho nezvýšili sa zo slovenských výrobkov, ale zvýšili sa z tých zahraničných výrobkov. Čiže ja si myslím, že toto patrí k takému modernému štátu. Treba to tak realisticky hodnotiť. Jednoducho Rakúsko nemôžem porovnávať so Slovenskom. Pätnásť rokov tam investujú do výuky spotrebiteľa. Oni toho spotrebiteľa reálne za štátne peniaze učia, prečo je výhodné kupovať. Označujú už len maličkú kaiserku, že je vyrobená z rakúskej pšenice, zomletá v rakúskom mlyne.“

Hana Džurná: „Dobre, ale kým sa to dostane do povedomia spotrebiteľov, povedzme si konkrétne opatrenia.“

Emil Macho: „To bude roky trvať. Preto my hovoríme, preto my hovoríme, že to bude desať rokov trvať minimálne.“

Hana Džurná: „Dobre. Konkrétne čo vy chcete, viazané platby na produkciu chcete zvýšiť zo súčasných dvanásť percent na dvadsať percent. Ale tvrdíte, že Európska komisia to nechce a chce, aby vlastne štát každý si to platil sám. Ďalej ďalším cieľom a to je aj v programovom vyhlásení vlády, je odstrániť diskrimináciu v oblasti priamych platieb naprieč celou Európskou úniou. Ambíciou je, aby do roku 2027 sme dosiahli deväťdesiat percent priemeru Európskej únie. Čo ešte by malo nasledovať?“

Emil Macho: „Hlavne to musí sledovať národná politika a národné podpory. Jednoducho bez toho sa nepohneme ďalej, pokiaľ do tých jednotlivých komodít, ktoré som vymenoval, budeme musieť jednak dávať zdrojové krytie, finančné krytie, a druhá vec prispôsobovať tomu aj legislatívu, tak sa nepohneme ďalej. Už teraz vieme, že Európska únia nové peniaze bude oveľa viacej smerovať na trvalú udržateľnosť, na zelené schémy a na všetky veci súvisiace s klimatickými zmenami. Čiže očakávať, že z európskych peňazí tu budeme vedieť nejakým spôsobom motivovať slovenských podnikateľov, poľnohospodárov, farmárov k tomu, aby vyrábali veci, ktoré vyrábajú so stratou, je asi zlé. Čiže tie národné zdroje sú kľúčom k tomu, aby jednoducho… Národné zdroje a legislatíva sú kľúčom k tomu, aby v tej sebestačnosti sme sa pohli vpred.“

Hana Džurná: „Na tento rok je vyčlenená štátna pomoc päťdesiatpäť až šesťdesiatpäť miliónov eur. Je to v podstate reakcia na sucho. O chvíľu už budeme musieť reagovať aj na mokro. To už povedal minister pôdohospodárstva. Ďalej je to na podporu zelenej nafty. Môžu sa aj z tohto balíka použiť peniaze na podporu práve na potravinovú sebestačnosť?“

Emil Macho: „Takým príjemným projektom toho celého bola zelená nafta, ktorý sme spustili minulý rok. Ten je objem tridsať miliónov eur. Tie zdroje sú alokované na tri roky. My stále hovoríme o tom, že to zdrojové krytie by malo byť desať rokov každý rok po sto miliónov euro každý rok a presne cielene na tie komodity, o ktorých hovoríme. Tá zelená nafta je jedna zo skladačiek. Preto aj túto tému sme dneska otvorili kvôli tomu, aby aj súčasné vedenie ministerstva sme dotlačili do toho, aby jednoducho to, čo poľnohospodári dva roky ťažko pri tých tvorbách rozpočtu sme zdrojovali do ministerstva, že majú tam osemdesiat miliónov eur, aby sme na toto nejakým spôsobom dotlačili. Aby tieto zdroje boli tento rok rozdané. Nehovoriac o koronakríze, že ostatné členské štáty desiatky miliónov eur dávajú na koronakrízu. My zatiaľ o žiadnom opatrení s koronakrízou okrem nejakých všeobecných vyhlásení nevieme konkrétne kedy ako, na aký účel budú použité.“

Hana Džurná: „Tak vám veľmi pekne ďakujem za rozhovor. Pekný večer želám.“

Emil Macho: „Ďakujeme krásne.“

Zdroj: [23.06.2020; TV TA3; Téma dňa; 19:50; R / Hana Džurná]