Hovorí sa, že každý Slovák je hokejový aj futbalový odborník. Všetci sa k téme vedia vyjadriť, vedia, čo treba robiť, aby šport napredoval a aby sme boli úspešnou krajinou, no napriek tomu sa každoročne prepadáva do väčšej mizérie. Veľmi podobná situácia vládne aj pri téme potravinovej sebestačnosti. Všetci si uvedomujú, aká je dôležitá, snažia sa robiť všetko preto, aby sa zlepšila a ona zatiaľ padá a padá.

Je obyčajné jesenné popoludnie, kdesi na úrodnej pahorkatine na východnom Slovensku. Človek si vyjde do záhrady, odtrhne si hrušku, jablko, skontroluje riadky po vyoraných zemiakoch a prezrie, či sušiacu sa úrodu cibule a fazule nenapadli škodce. Takýchto situácií by sme hlavne v obciach po celom Slovensku našli mnoho. Zvyk je železná košeľa, a preto si predovšetkým staršie ročníky nevedia predstaviť, že by si zásoby základných potravín nedokázali vypestovať sami.

Jablká, hrušky, zemiaky, fazuľa, cesnak, ale aj bravčové či hydinové mäso by na prvý pohľad mali byť potraviny, s ktorými by v našich geografických podmienkach nemal byť žiaden problém. Veď v malom si ich každý gazda dokáže dochovať a vypestovať aj sám. Nepokryjú mu síce spotrebu všetkých potravín na celý rok, no aspoň základ má zabezpečený. Ako je teda možné, že na Slovensku dokážeme naše potreby pokryť len pri minime základných produktov?

Nielen produkcia, ale najmä spracovateľský priemysel v oblasti potravín na Slovensku zaostáva. Nie je totiž výnimkou, že v našich podmienkach síce dokážeme dopestovať základnú surovinu, no nevieme ju spracovať. Elementárnym príkladom je produkcia jedlých olejov. Podľa údajov ministerstva pôdohospodárstva je Slovensko v ich výrobe sebestačné len na dve percentá dopytu. „V tomto odvetví, podobne ako pri spracovaní ovocia a zeleniny, nemáme ani dostatočné výrobné kapacity,” vysvetľuje riaditeľka Potravinárskej komory Slovenska Jana Venhartová. K tomu sa často pridáva aj technická opotrebovanosť či zastaranosť technológií.

Čo ukázala korona

Tvrdou previerkou toho, kde sa slovenská potravinová bezpečnosť a sebestačnosť nachádzajú, bola predovšetkým prvá vlna pandémie ochorenia Covid-19. Bezprecedentné uzatváranie hraníc jednotného európskeho trhu a panické nájazdy spotrebiteľov na potraviny odhalili najzraniteľnejšie miesta v rámci zabezpečenia základných potravín. Nešlo pritom len o droždie, ktoré sa stalo symbolom paniky a nedostatkového tovaru. Problémy zaznamenali napríklad aj mäsiari.

„Koronakríza nám ukázala, že v prípade pretrvávania prvej vlny, by sme sa dostali do fázy, keď by sme mali problém zo zahraničia dovážať základnú surovinu, a to z dôvodu, že niektorí dodávatelia – prevažne z Nemecka – na začiatku apríla pristupovali ku kráteniu dodávok jednotlivých častí z bravčového mäsa a bravčových polovíc,” hovorí Mojmír Klešč, obchodný riaditeľ spoločnosti Tauris Group. Dôvodom tejto situácie je, že produkcia bravčového mäsa je na Slovensku mimoriadne poddimenzovaná. Podľa ministerstva pôdohospodárstva jeho spotrebu dokážeme pokryť len na 40 percent.

„Prvá vlna pandémie ukázala aj to, že Slovensko nie je schopné zásobovať svojich obyvateľov potravinami vyrobenými na Slovensku v dostatočnom množstve. Na územie Slovenska počas prvej vlny pandémie denne prúdilo takmer 800 kamiónov s potravinami. Ak by sme boli nútení zatvoriť hranice, alebo ak by hranice zatvorili okolité štáty ako Nemecko, Česká republika alebo Poľsko, mali by sme problém zabezpečiť výživu našich ľudí. Navyše stav zásob potravín v Štátnych hmotných rezervách bol kriticky nízky,” upozorňuje poslankyňa NR SR a tímlíderka strany SaS pre pôdohospodárstvo Jarmila Halgašová.

Sebestačnosť je mýtus, no je čo zlepšovať

Človek nepotrebuje mať pred menom akademický titul, aby mu bolo jasné, že slovenské ananásy, na Slovensku ulovenú tresku ani na Slovensku vypestovanú kávu na pultoch obchodov nenájde nikdy. Aj preto odborníci len neradi hovoria o akejsi absolútnej potravinovej sebestačnosti, ale skôr o potravinovej bezpečnosti. V tom druhom prípade ide v podstate o to, aby boli pokryté základné potraviny a aby mala krajina dostatočné zdroje na to, aby potraviny, ktoré nedokáže sama vyprodukovať, mohla kúpiť. Ani v tejto oblasti však Slovensko nepatrí medzi zodpovedné krajiny.

„Slovensko má deficit v medzinárodnom obchode s potravinami. V roku 2019 dosiahol obchodný deficit s potravinárskymi výrobkami 1,8 miliardy eur. Slovensko je čistým dovozcom väčšiny potravín, najviac dováža mäsové výrobky, nealkoholické nápoje a mliečne výrobky. Slovensko je čistým vývozcom sladu, škrobových výrobkov alebo cukru,” uvádza Jaroslav Remža poverený vykonávaním funkcie generálneho riaditeľa sekcie potravinárstva a obchodu na ministerstve pôdohospodárstva. Znamená to, že každoročne zo zahraničia nakúpime omnoho viac potravín, ako tam vyvezieme. Takýmto spôsobom vznikajú rôzne paradoxy. „Čo sa týka sebestačnosti, máme veľa odvetví, kde sme sebestační, no napriek tomu sa tieto komodity dovážajú. To spôsobuje likvidáciu i tých odvetví, v ktorých sme sebestační. Napríklad pri slepačích konzumných vajciach sme sebestační takmer na 100 percent spotreby a dovoz spôsobuje slovenským producentom problémy. Vajcia pritom rozhodne patria k najpopulárnejším potravinám na Slovensku,” hovorí Pavol Mikušiak.

Programové vyhlásenie vlády na roky 2020 až 2024 podľa Jany Venhartovej odráža viaceré požiadavky, ktoré zadefinovali ako kľúčové pre podporu ich odvetvia, no zatiaľ nevidí žiadne kroky, ktoré by reálne domácim potravinárom aj pomohli. Jaroslav Remža z ministerstva pôdohospodárstva reaguje, že pripravujú legislatívne zmeny prospešné pre potravinársky rozvoj, snažia sa zahrnúť spracovateľov medzi oprávnených žiadateľov podpory v rámci budúcej spoločnej poľnohospodárskej politiky a taktiež plánujú opatrenia pre spracovateľský priemysel v rámci plánu obnovy „Next generation EU“, ktorý by mal medzi členské krajiny rozdeliť celkovo 750 miliárd eur.

„Chceme podporovať produkciu, a preto treba zvýšiť viazané priame platby na produkciu špecializovanej rastlinnej a živočíšnej výroby. Najväčší dlh však máme voči potravinárskemu priemyslu. Ak nebudeme mať konkurencieschopné potravinárstvo, tak poľnohospodárske suroviny budeme stále len vyvážať do cudziny a na Slovensko ich budeme dovážať spracované na potraviny. Potrebujeme dať prácu ľuďom na Slovensku a produkovať čo najvyššiu pridanú hodnotu. Verím, že minister pôdohospodárstva zabojuje a z Fondu obnovy získa čo najviac finančných prostriedkov, z ktorých bude konečne podporený aj potravinársky priemysel,” hovorí Jarmila Halgašová.

Paradajková veľmoc… a čo ďalej?

Jedným z úspešných príbehov slovenských potravín na pultoch obchodov by určite mohli byť paradajky. Široký výber, samozrejme, ponúka aj možnosti zo zahraničia, no takmer zákonite v dnešných dňoch človek v regáloch nájde aj slovenskú alternatívu. Nemusí byť vždy tá najlacnejšia, no s narastajúcou kúpnou silou a aj osvetou spotrebitelia čoraz častejšie siahajú radšej po lokálnych produktoch.

„Slovenskí obchodníci, samozrejme, svoju ponuku dopĺňajú aj sortimentom, ktorý sa na Slovensku buď nevyrába, alebo sa vyrába v nedostatočnom množstve. Predávame taktiež sortiment potravín, ktoré je potrebné dovážať. Ale podiel predaja slovenských výrobkov je u slovenských obchodníkov na úrovni tesne pod 70 percentami,” tvrdí Martin Katriak. Najmä osveta a do istej miery aj módna vlna prinútili aj medzinárodné reťazce, aby postupne začali vytvárať slovenské uličky alebo aspoň regály. A predovšetkým paradajky ukazujú, že aj slovenské potraviny sa tým zo zahraničia minimálne vyrovnajú.

„Slovenské výrobky dokážu konkurovať dovezeným v kvalite. Potravinárske predpisy, ktoré stanovujú požiadavky na potravinárske výrobky, sú na Slovensku prísnejšie ako v zahraničí. Aj v tomto ohľade je priestor na to, aby sme odstraňovali goldplating a zlepšili situáciu potravinárov bez zníženia kvality vyrábaných potravín,” hovorí Jana Venhartová. Súhlasia s ňou aj ostatní oslovení odborníci. No výrobcovia poukazujú najmä na to, že na všetky výrobky neplatí rovnaký meter, respektíve nie všetky majú rovnaké podmienky.

„Napríklad producenti z Rakúska sa dokážu dostať s cenou pod našu úroveň. Vezmite do úvahy, že mzdové podmienky sú tam neporovnateľne vyššie ako naše. Z pohľadu nákladov by to nebolo možné, ale vďaka dotáciám to dokážu. Čo sa týka kvality, dovolím si tvrdiť, že produkty zo spoločnosti Tauris patria medzi najkvalitnejšie na slovenskom trhu. A je na nás, aby sme si to cenovo obhájili u našich zákazníkov a konečných spotrebiteľov,” tvrdí Mojmír Klešč.

Okrem dotácií do konkurenčného súboja vstupujú často aj o niečo benevolentnejšie pravidlá v zahraničí, ktoré zahraničným spoločnostiam uľahčujú život. Príliš prísne pravidlá v niektorých oblastiach uznáva aj koaličná poslankyňa Jarmila Halgašová. Práve to je fenomén takzvaného goldplatingu, teda situácie, v ktorej členský štát nastaví ešte striktnejšie predpisy, než aké vyžaduje EÚ. Ak by sa podarilo odstrániť minimálne legislatívne prekážky, konkurencieschopnosti slovenských produktov by to len prospelo.

Ako sa stať lokálpatriotom

Na druhej strane výrobcovia a ani obchodníci by nemali nechávať všetko len na štát. Existujú totiž spôsoby, ako tieto dva segmenty dokážu nezávisle od verejných orgánov naštartovať rozvoj svojho odvetvia. Či už ide o čoraz populárnejšiu schému „Z farmy na stôl”, alebo spolupráce lokálnych obchodov s lokálnymi dodávateľmi, ktorí nedokážu pokryť dopyt po celom Slovensku, no vedia zabezpečiť aspoň oblastné potraviny.

„Obchod už pochopil, že doba sa mení a spotrebitelia sa dožadujú slovenských potravín. Pre nich je však situácia ťažká v tom, že slovenskí výrobcovia nedokážu splniť ich požiadavky najmä na množstvá. Preto by mali výrobcovia pochopiť, že najlepšou cestou je zakladanie odbytových družstiev,” hovorí Jarmila Halgašová. Druhou stranou mince v tomto probléme však je aj správanie spotrebiteľov. Keď v roku 2018 robil agrorezort prieskum medzi spotrebiteľmi, zistil, že pre ľudí je najdôležitejšia kvalita potravín (55,2 %) a potom ich pôvod na Slovensku. Kým v minulosti bola najdôležitejšia cena, dnes zohráva najväčšiu úlohu kvalita. „Čoraz viac spotrebiteľov si uvedomuje, že kvalita potravín súvisí aj so zdravím človeka. Pozitívne tiež je, že Slováci a Slovenky pri nákupe čoraz viac vyhľadávajú domáce potraviny. Sú určite čerstvejšie ako výrobky, ktoré precestovali pol sveta. Nehovoriac o tom, že tým podporujeme lokálnu ekonomiku,“ hovorí Jaroslav Remža s tým, že cena výrobku je pre spotrebiteľov stále dôležitým faktorom najmä pri nízkopríjmových skupinách obyvateľstva, ale jej význam postupne klesá s narastajúcou kúpyschopnosťou obyvateľov. Aj keď mnoho ľudí kupuje potraviny v akciách, treba si uvedomiť, že nie všetko, čo je lacné, je aj kvalitné. „S cieľom pomôcť domácemu potravinárskemu priemyslu ministerstvo pôdohospodárstva organizuje viaceré podporné aktivity. Do popredia vystupujú najmä rokovania s obchodnými reťazcami, na ktorých presadzuje zvýšenie podielu slovenských potravín na domácom trhu,” hovorí.

V snahe pomôcť odbytu slovenských výrobkov ministerstvo už roky taktiež udeľuje takzvanú Značku kvality SK. Oslovení odborníci sa však zhodujú v tom, že marketingová podpora tohto programu je slabá a zaslúžila by si viac priestoru. Ani to však nebude spásou slovenského potravinárstva.

Zdroj: [30.10.2020; tovarapredaj.sk; Správy; 09:27; redakcia]
https://www.tovarapredaj.sk/2020/10/30/kongres-samoska-chyba-nam-zaklad-bez-zahranicia-by-sme-nejedli-bravcove-ani-jablka/