Zásobovanie vidieka je spoločenskou zodpovednosťou obchodníkov
Tohtoročná situácia s prepuknutím koronakrízy preverila aj obchodníkov s potravinami. Plynulé zásobovanie základnými druhmi potravín zrazu získalo na dôležitosti oveľa viac, ako sme si to uvedomovali donedávna. O zásobovaní obyvateľstva hlavne vo vidieckych oblastiach aj o slovenských potravinách na našich pultoch sme sa rozprávali s prezidentom ZO SR JUDr. Martinom Katriakom.
Tohtoročná situácia s prepuknutím koronakrízy preverila
aj obchodníkov s potravinami. Plynulé zásobovanie základnými druhmi potravín
zrazu získalo na dôležitosti oveľa viac, ako sme si to uvedomovali donedávna.
Viacerých veľkých obchodníkov s potravinárskym tovarom, akými sú napríklad COOP
Jednota Slovensko, CBA,
Nitrazdroj, Fresh a Labaš združuje Zväz obchodu
SR (ZO SR), ktorý má v súčasnosti 89 členov nielen z oblasti obchodu a služieb.
Zväz spolupracuje aj so zväzmi a združeniami v oblasti poľnohospodárstva a potravinárstva s cieľom
zvýšenia podielu odbytu domácich
poľnohospodárskych a potravinárskych
komodít v ponuke na vnútornom trhu SR. O zásobovaní obyvateľstva hlavne vo vidieckych oblastiach aj o slovenských potravinách na našich pultoch sme sa rozprávali s prezidentom ZO SR JUDr. Martinom Katriakom.
* Slovenská republika má 2 890 obcí a miest, z čoho je
viac ako tisíc obcí, ktoré majú menej ako 500 obyvateľov, v ktorých žije takmer
300 000 obyvateľov. Aká je podľa vás situácia so zásobovaním obyvateľstva na
slovenskom vidieku a hlavne v malých obciach?
Slovenskí obchodníci združení v ZO SR vnímajú pokrytie
Slovenska predajňami veľmi citlivo, pretože naše prevádzky sa viac vyskytujú v
menších mestách a obciach. Za starého režimu zabezpečovali zásobovanie
obyvateľstva na vidieku predajne COOP Jednota a predajne Zdroj. Keď prišlo k
zmenám v možnostiach podnikania a aj k zmenám v jeho vnímaní, matematika začala
hrať čoraz väčšiu úlohu. Zhruba od roku 1995 1996, kedy začali prichádzať na
Slovensko prvé nadnárodné obchodné reťazce, začali si obchodníci, ktorí prešli
malou privatizáciou alebo si kúpili obchody v malej privatizácii, uvedomovať,
že im podnikanie v obchode akosi nevychádza. Zistili, že velká konkurencia ich
tlačí k znižovaniu cien a obchody v malých obciach sú trvale v červených
číslach. Približne od roku 2005 začal byť tento problém masový a obyvatelia
menších obcí boli a stále sú nútení hľadať náhradné riešenia. V tom čase
politické orgány tento problém nevideli, alebo nechceli vidieť, obce
pravdepodobne túto problematiku podcenili a tak sa pomaličky stalo, že obchody
s potravinárskym tovarom v obciach do 250 - 500 obyvateľov začali miznúť.
Existujú údaje a analýzy, koľko predajní zmizlo v obciach do 250 obyvateľov, do
500 obyvateľov a ktoré kraje sú najviac postihnuté. Objavujú sa rôzne
vyjadrenia, ktoré nás škriabu na duši a srdci. Čítal som článok s názvom
„Potravinová púšť sa nachádza najmä na východe krajiny". Myslím si, že
postihnuté je celé Slovensko, v niektorých regiónoch viac, v niektorých menej.
Istý analytik povedal, že je predajňa by mala byť v dostupnosti 15 minút cesty,
ale treba si uvedomiť, že v týchto malých a koncových obciach žijú väčšinou
starší ľudia a verejná doprava nie je tak jednoducho dostupná. Situácia teda nie
je dobrá. Často sa hovorí o pojazdných predajniach, čo je síce lepšie ako nič,
ale nie je to riešenie. Je to záležitosť dvoch dní v týždni a je stratová.
* Aké návrhy riešení majú slovenskí obchodníci?
Ako Zväz obchodu
sme už uskutočnili viacero rokovaní so Združením miest a obcí Slovenska (ZMOS),
kde sme dospeli k spoločnému názoru. Je potrebné, aby sa obchody na vidiek
vrátili a k tomu hľadáme spoločne riešenia. Myslím, že obce by mali a mohli
poskytovať tým podnikateľom (nielen väčším spoločnostiam, ale aj súkromníkom,
ktorí v obchode podnikajú alebo chcú podnikať), vhodné podmienky. To znamená
napríklad prenajatie priestorov za výhodných podmienok, odpustenie platenia
dane z nehnuteľnosti. Diskusie o týchto možnostiach sme začali viesť za
predchádzajúcej a pokračujú aj za tejto politickej garnitúry s ministrami
financií, práce a sociálnych vecí aj hospodárstva, dosiaľ sme sa však nestretli
s jednotným názorom. Popri tej náročnej dobe, ktorú žijeme, si politici
neuvedomujú, že tu máme takýto problém. Podľa môjho názoru to skôr či neskôr
bude potrebné riešiť, pretože keď chceme aby sa obchody vrátili do malých a
stredných obcí, tak nielen miestne orgány, ale aj ústredné by mohli vytvoriť
podmienky pre tých podnikateľov, ktorí by pôsobili priamo na vidieku aby neboli
stratoví. Iste existujú také riešenia, napríklad odpustiť odvody zo mzdy pre
tých zamestnancov, ktorí tam robia, prípadne dať iné daňové zaťaženie. Poznáme
príklady z iných krajín, kde to takýmto spôsobom riešia, tak prečo by to
nemohlo byť aj tu? Chceme už podnikať
konkrétne kroky, analýz už máme dostatok.
* Očakávate teda spoluprácu zo strany ústredných
orgánov štátnej správy, ako aj zo strany ZMOS-u?
Áno. My to chápeme ako časť našej spoločenskej
zodpovednosti a boli by sme radi, keby orgány, ktoré som spomenul, podali
pomocnú ruku a pokúsili sa prispieť k riešeniu tohto problému. Radi by sme
vystúpili na sneme ZMOS-u, predniesli naše návrhy a zároveň ich ubezpečili, že
my máme o to skutočný záujem a máme aj skúsenosti v podnikaní na vidieku. Nejde
o to, aby starostovia vychádzali v ústrety nám, ale občanom. Obraty na takýchto
obciach sú veľmi malé a keď sa k tomu pridružia všetky miestne dane, nájomné a
odvody, veľmi to sťažuje situáciu. Žiadny podnikateľ nemôže byť dlhodobo v
strate, preto je potrebné obchodníkom pomôcť.
* Jedným z cieľov ZO SR je zvýšenie podielu odbytu domácich poľnohospodárskych a potravinárskych komodít na slovenskom trhu. Darí sa vám v
tom?
Nerozumieme niektorým analýzam, ktoré majú za cieľ
analyzovať ponuku slovenských potravín
na pultoch. Tento údaj nemá výpovednú hodnotu. Tú by mal údaj, ktorý hovorí o
tom, koľko sa slovenských potravín
predá. Tu vznikajú isté rozpory z dôvodu, že tí, ktorí predávajú menej slovenských výrobkov, majú relatívne slušnú
ponuku, pretože majú velké predajne a môžu tam tie výrobky umiestniť a slovenskí obchodníci, ktorí majú menšie predajne,
nemôžu súťažiť v sortimente jednotlivých položiek. Verejnosť je potom zavádzaná
tým spôsobom, že ponuka je napríklad 50 % slovenských výrobkov, ale pokiaľ idete do
predaja, zistíte, že predáva sa 40 % a niekde dokonca len 20 %.
* Majú zákazníci záujem o slovenské výrobky a majú si z čoho
vybrať?
Zaujímavé je, že u obchodníkov ktorí sú členmi ZO SR,
čiže slovenskí
obchodníci, tam si vyberú zákazníci 85 % slovenských mäsových výrobkov, pri hydine dokonca takmer 90 %, mliečnych
výrobkov takmer 75 %, atď. Pri niektorých tovaroch však máme aj my menšie
podiely. Napríklad nie sme spokojní pri ovocí mierneho pásma, kde máme podiel
35 % a zelenine mierneho pásma 43 %, to by mohlo byť viac, ale napríklad pri
konzumných zemiakoch sme výborní.
Domnievame sa, že pokiaľ ide o podiel slovenských výrobkov, ten môže byť
maximálne na úrovni 70 - 75 %, zvyšok zostáva na produkty, ktoré tu buď
nedokážeme vyrobiť kvôli klimatickým podmienkam, alebo ide o zahraničné
špeciality. Potrebné je, aby bol sortiment pestrejší, aby sme mali porovnateľnú
podporu aspoň ako susedné krajiny, aby dotačná politika štátu bola razantnejšia
a cielenejšia, aby sme sa nevybíjali na tom, či treba alebo netreba pestovať
repku. Skôr si myslím, že pozornosť by sa mala upriamiť iným smerom. Dlhodobo
voláme po združovaní sa poľnohospodárov do odbytových spoločností, aby
partnerom pre obchodníka nebol každý pestovateľ, ale aby to boli veľké
spoločnosti, ktoré dokážu pokryť potreby obchodu. Prvé lastovičky tu už máme,
prial by som si, aby ich bolo viac.
* Ako hodnotíte z pohľadu obchodu obdobie pandémie?
Slovenskí
obchodníci sa cítia byť súčasťou potravinového
reťazca od poľnohospodára cez spracovateľa, výrobcu potravín až po obchod. Keby
zlyhal niektorý článok, a pokiaľ by tu nebola veľmi slušná spolupráca v rámci
reťazca napr. medzi mlynármi a pekármi a podobne, tak by sme nával počas
pandémie nezvládli. Takto sa až na malé výnimky nestalo, že by pult zostal
dlhšie ’ prázdny. Hrdinami tej doby boli aj predavači, predavačky, pokladníci,
pokladníčky, dokladači tovaru, ktorí napriek tomu, že počas prvých týždňov
neboli vybavení rúškami, zdravotníckymi potrebami, tak to zvládli aj za cenu
strachu o seba, obáv o rodinu v prostredí strašných scenárov, ktoré sme
počúvali. Boli by sme radi, keby sa na nich nezabudlo pri odmeňovaní tých, čo
boli v prvej línii. Už by sa v tejto spoločnosti malo prestať podceňovať tých,
ktorí možno majú nižšie vzdelanie a robia manuálnu prácu.
MALVÍNA GONDOVÁ
—-
Zdroj: [09.09.2020; Roľnícke noviny; Spravodajstvo; s. 3; MALVÍNA GONDOVÁ]